Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Kláštor pod Znievom

Verný Ivanka a kráľ

Jozef Tatár

   Hrozný bol pohľad na obkľúčené uhorské vojsko, ktoré pri rieke Slanej kládlo zúfalý odpor proti útočiacim Tatárom. Mraky šípov dopadali na rytiersku jazdu i na tých najvernejších, ktorí chránili svojho kráľa. Stále obliehaní uhorskí bojovníci sa nemali čas sformovať. V tom zmätku zabil tatársky lukostrelec kráľovho koňa. Belo mal však neuveriteľné šťastie, pretože sa mu podarilo chytiť zatúlaného koňa a na ňom uniknúť prenasledovateľom.

   Batuchán, ktorý velil hlavným tatárskym silám, chcel stoj čo stoj získať Belovu hlavu. Na prenasledovanie kráľovskej skupiny, ktorá sa prebila z obkľúčenia, vyslal početnú skupinu bojovníkov. Belo s menšou skupinkou svojich verných vojakov uháňal cez Gemer, Novohrad, Hont a Tekov do Nitry. Medzi najoddanejších v jeho sprievode patril Ondrej Ivanka, kráľovský kastelán z Turčianskeho hradu. Využil príležitosť, keď kráľ zastavil sprievod a predral sa k nemu. 

 - Čo máš na srdci, verný rytier Ivanka? – predbehol ho kráľ.

 - Chcem ti navrhnúť, pán môj, aby si pokračoval až do Turca. Turčiansky hrad ti poskytne bezpečný útulok a jeho múry nás ochránia pred tatárskou presilou.

   Belo sa zamyslel. O chvíľu vyriekol: 

 - Nech je tak! 

   Otočil sa k svojim vojakom, rukou si prehrabol hustú bradu a zvolal: 

 - Vysadať na kone a hor sa do Turca, kým nám tatárske šípy nesvištia za pätami! 

   Mnoho hodín za svetla i za tmy uháňal uhorský kráľ hnaný strachom pred krutými Tatármi. Počas cesty mala skupina mnoho potýčok s tatárskymi vyzvedačmi. Dosť oslabovali kráľov sprievod, lebo sa vedeli dobre maskovať v hocijakom teréne. Len ťažko ich bolo možné objaviť voľným okom. Číhali všade. Najčastejšie v kroví, za stromami či vo vysokej tráve. A keď nadišiel pravý čas, zasypávali uhorský sprievod smrtonosnými šípmi.

   Keď jedného večera cválali Harmaneckou dolinou, nebolo veru času, aby obdivovali divo rozbrázdené svahy s občas vyčnievajúcimi skaliskami. Nebolo veru času a nemali ani náladu, lebo Tatári už boli nebezpečne blízko. Divo hnali kone proti toku dravej riečky. Prach, ktorý sa dvíhal spod konských kopýt nad údolie, tratil sa pomaly v hustnúcej tme. Ivanka, ktorý sa držal po kráľovskom boku videl, že ich prenasledovatelia sú výborní jazdci a že ich môžu každú chvíľu dobehnúť. Rozmýšľal, ako sa vyhnúť zrážke s presilou nepriateľa. Poznal tieto hory, veď už boli skoro na turčianskej strane Veľkej Fatry. Tatári by ich na ľahkých koňoch dohonili. Nestačili by dôjsť k Turčianskemu hradu. Musia ich zdržať! Požiadal kráľa, aby dal zastaviť.

 - Poznám tu jeden chodník, ktorým aj potme ľahko zbehneme do Turca, - vysvetľoval Belovi, - musíme však tých krvilačných psov oklamať. Kým prídu na náš fígeľ, budeme blízko nášho bezpečného úkrytu. Kráľ nepovedal ani slovo, len sa ustrašene pozeral na svojho sprievodcu a obdivoval jeho rozhodnosť.

 - Rob, ako myslíš, len rýchlo, aby sme sa ich striasli!

Ivanka sa obrátil k ostatným:

 - Nanoste raždia a suchého dreva, nakladieme ohne!

 - Načo ohne? Aby nás lepšie v tejto tme našli? – pýtali sa mnohí nedôverčivo.

 - Dôverujte mi a robte, čo vravím! No, hnite sa z koní! – nedal sa kastelán.

   Keď sa vojaci rozliezli po hore, objasňoval svoje konanie kráľovi: - Budú si myslieť, že sa chystáme na útok.

 - A keď zistia, že okolo ohňa niet nikoho?

 - Potom nám už bude ujujúj! Už budeme blízko hradu.

 - Nezbadajú nás, keď budeme unikať? – spýtal sa viditeľne nervózny Belo.

 - Chodník dobre poznám, zídeme bez horiacich fakieľ.

 - Len pri mesačnom svite?

 - Len. Ručím zaň. Niet na ňom nebezpečných miest.

   Medzitým nanosili dreva, navŕšili ho na kopy a zapálili. Belovmu sprievodu sa podarilo pomaly a potichu zísť do doliny. Potom sa už pred nimi roztvorila v plnej kráse Turčianska kotlina. Mohli ju obdivovať v tratiacej sa tme. Spolu s úsvitom sa blížili k Turčianskemu hradu. O Tatároch ani chýru.

 - Vyšlo to, vyšlo to, Ivanka, - zaradoval sa Belo a potľapkal za jazdy chytrého sprievodcu.

 - Možno sa k ohňom ani nedostali. Nevedeli, čo ich na kopci čaká. No možno sa aj báli neznámych slovenských hôr zahalených do tmavej košele, - odvetil mu Ivanka, pozrel sa pred seba a rukou ukázal kamsi do diaľky.

 - Pozri, kráľ môj, tam sa hrdo týči do výšky tvoj slobodný a bezpečný hrad!

   Po príchode na hrad si Belo uvedomil, že akákoľvek radosť je predčasná, pretože sa ešte nezbavil svojich prenasledovateľov. Zosmutnel. Pri Slanej sa na vlastnej koži presvedčil, že tatárski bojovníci sú neúnavní, že vždy bojujú do úplného konca. V ušiach mu stále znel ich surový smiech. Prečo musel on, hrdina, ktorému na rytierskych turnajoch nebolo páru, on, ktorý sám sťal hlavy dvom Tatárom, zutekať ako plachý zajac z bojiska? Spytoval si svedomie, kládol si všetky možné otázky, ale odpovede sa ktovie kade túlali. Od únavy zaspal.

   Kým uhorský kráľ, ktorého moc bola pred pár dňami taká podlomená, odpočíval, hradný kastelán Ivanka zvolával pod kráľove zástavy všetko zbrojeschopné mužstvo z okolitých osád. O pár hodín bol hrad pripravený prežiť útok nepriateľa.

   K večeru sa ozvali z hradieb hlasy: Tatári idú! Tatári idú! Zavládlo napätie. S rešpektom očakávali protivníka, nie však so strachom. Bojovníci sa chytili zbraní. Bojovali statočne, vari desiatku útokov odrazili. Tatári, čo ako vynikali bojovnosťou, čo ako chceli všetkými silami získať Belovu hlavu, si vylámali zuby na tvrdých múroch hradu. A keďže im obrancovia nevydali uhorského kráľa ani pre hlad, odtiahli po niekoľkých dňoch so zvesenými hlavami a zatupenými kopijami. No nie všetci, lebo mnohí našli svoj hrob pod hradbami.

   Skončil sa boj. Statoční turčianski obrancovia sa vracali do svojich osád a cestou si spievali: 

        Neboj sa, králi náš, tých divokých krkavcov,
        verných poddaných máš, zbijú tých psohlavcov!
        Tatárov zbijeme, črevá vysnujeme,
        neprídu viac lúpiť do uhorskej zeme.

   Kráľ Belo sa lúčil s Ivankom:

 - Vďaka za všetko, verný môj sprievodca a ochranca!

   Ivankovi z tváre vyžaroval pokoj.

 - Vďaka tvojej rozhodnosti, ktorú si preukázal ešte v horách, si ma zachránil pred potupným zajatím, dokonca možno i pred smrťou. Úplne živo si viem predstaviť, ako Tatári škrípali zubami a ako zúrili, keď nás na kopci nebolo. Len kruhy dotlievajúceho popola tam po nás zostali. Pripoj preto k svojmu menu ešte prímenie Forgáč!

   Kráľ pobadal, že mu Ivanka nerozumie, preto mu to ihneď vysvetlil.

 - Nuž od slova forgács, či, ak chceš, po vašom od triesok tam v horách spálených.

Až teraz pochopil a hlbokým úklonom pozdravil odchádzajúceho kráľa. Východnú časť hradu, ktorú dal postaviť Ondrej Ivanka po odchode uhorského panovníka, sa nazýva podľa jeho nového prímenia – Forgáčova veža.

   Belo sa voči svojmu záchrancovi zachoval štedro. Obdaroval ho zemou Maňa a o pár rokov neskôr mu daroval ešte štyri poplužia zeme medzi riekou Turiec a potokom Žarnovica.

 

Turčianske povesti. Jozef Tatár. Matica slovenská 1999


 

webygroup

dnes je: 25.6.2019

meniny má: Olívia, Tadeáš

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

18850075

Úvodná stránka