Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Kláštor pod Znievom

Povesť o Znievskom hrade II.

 

 

Krajinu pod Tatrami drancovali divoké vojská Tatárov. Kade sa prehnalo tatárske vojsko, tam zostávali z domov iba pohoreniská a z úrodných polí púšť. Ani obyvatelia znievskeho hradu nemali byť ušetrení pred týmito hrôzami.

 

 

Široko – ďaleko sa ozývali divoké výkriky radosti tatárskych vojakov. Porazili vojsko uhorského kráľa Belu IV. Tatársky vodca bol však zachmúrený, chcel hlavu živého alebo mŕtveho kráľa Belu IV. Vydal rozkazy, aby ho prenasledovali.

 

 

Kráľ však vďaka svojmu rýchlemu koňovi dobehol k bráne znievskeho hradu a v poslednej chvíli unikol Tatárom. Tí oznámili vodcovi, kde sa kráľ ukryl. Zatiaľ hradný pán Ondrej privítal neočakávaného vzácneho hosťa. Keď sa dozvedel dôvod kráľovej návštevy, okamžite prikázal obyvateľom hradu, aby sa pripravili na jeho obranu.

 

 

A naozaj. Ešte v tú istú noc tatárske vojsko obkľúčilo hradné múry. Kým dolu pod hradom v nepriateľskom tábore všetci spali, na hrade po celú noc ženy varili smolu a vodu. Muži zas pripravovali na múry balvany a radili sa, ako bez veľkých strát odrazia nepriateľa, ktorý bol vo veľkej prevahe.

 

 

Ráno sa ozval bojový pokrik Tatárov. Neboli zvyknutí na dlhý odpor, mysleli si, že do večera hrad dobyjú. Nastal neľútostný boj. Keď jedného vojaka zasiahla zhora vriaca smola, tatársky vodca ho dal nahradiť desiatimi. Chcel zvíťaziť čím skôr. Ale obyvatelia hradu sa nevzdávali. Cez noc opravili trhliny v múroch a cez deň zas odrážali nepriateľa. Tatársky vodca strácal trpezlivosť. Spoliehal sa na to, že na hrade sa minú zásoby jedla a hlad obyvateľov donúti vzdať sa.

 

 

Hradný pán Ondrej sa zveril so svojimi starosťami kráľovi. Obliehanie hradu trvalo dlho, potraviny sa míňali a vojakom ubúdalo síl. Keď to kráľ videl, sám sa vzdal svojho prídelu potravín a povzbudzoval obrancov hradu. Hlad však stále trápi obrancov hradu. Aj zoslabnutý a vyčerpaný kráľ smutno sedel pri stole a rozmýšľal, čo robiť v tejto situácii.

 

 

Vtom ktosi zaklope na dvere. Kráľ zodvihol hlavu a prekvapene hľadel na neznámeho sedliaka, ktorý priniesol plný kôš rakov a dve malé prasiatka. „Odkiaľ to nesieš, keď na hrade už niekoľko dní niet ani omrvinky?“ pýtal sa návštevníka. „Som z dediny, najjasnejší kráľ. Prišiel som sem tajnou chodbou. Ja viem, že týmto nenasýtim všetkých ľudí na hrade, ale mám nápad. Obe prasiatka upečieme. Jedno bude pre obrancov hradu a druhé zhodíme dolu medzi vojakov. Tak isto spravíme aj s rakmi.“ Kráľovi sa vyjasnila tvár. Pochválil múdreho sedliaka a dal zavolať Ondreja.

 

 

 Netrvalo dlho a voňajúce pečené prasiatko letelo z hradieb dolu medzi Tatárov. Už nemali chuť na dobýjanie hradu. Ako je možné, že na hrade majú ešte také pochúťky? Iste netrpia núdzou a hladom, keď si dovolia takto rozhadzovať.

 

 

Tatársky vodca videl na tvárach vojakov, čo si myslia. Ani on sám už nechcel ďalej pokračovať v boji. Dal rozkaz k ústupu. Keď sa Tatári vzdialili, na hrade zavládla veľká radosť.

 

 

Kráľ Belo IV. prejavil svoju vďačnosť tak, že múdremu sedliakovi daroval veľké majetky a povýšil ho do zemianskeho stavu. Aj ostatných bojovníkov povýšil na zemanov. Preto bolo v Turci toľko zemianskych rodov.


 

webygroup

dnes je: 21.3.2019

meniny má: Blahoslav

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

17826875

Úvodná stránka