Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Kláštor pod Znievom

Ako sa z Turčianskeho hradu stal Znievsky

Jozef Tatár

   Keď sa husiti zmocnili Likavského hradu a zanechali v ňom stálu posádku, ich ďalšia cesta smerovala do Turca. Ako vraveli, patrilo sa im v každom kraji čo len jeden hrad pre svoje potreby zaujať. Keď v každom, tak v každom – kone silili, nohy si drali stúpajúc na druhý najvyššie položený hrad na Slovensku – na Turčiansky. Tvrdíte, že taký nepoznáte? Ale... určite ho poznáte, len pod iným názvom. A ako ho husiti premenovali, to sa dozviete o chvíľu. Len čo sa Zniev, husitský kapitán, dostane so svojimi bojovníkmi na hrad.

   Stúpali, stúpali, ale stále boli ďaleko od jeho hrubých múrov. Rozložili sa na oddych, uvažovali, ako sa dostať do hradných miestností. Dvaja z tých, čo boli v strehu, priviedli z blízkej húštiny chlapca. Vlastne usmrkanca, no batoh, čo vliekol, by bol potrápil v tej strmine aj poriadneho chlapa. Vysvetľoval cudzincom, no vôbec mu nepripadali cudzí:

 - Nenávidím svojho pána! On si tam hore hoduje a ja mu musím vláčiť poživeň! Otrocká robota!

   Priskočil k batohu a začal im deliť chlieb a slaninu.

 - Radšej dám vám, ako tým darmožráčom na hrade! Zľakli sa vás, len vo Forgáčovej veži sú si istí! Nafúkanci! Vyžeňte ich z toho orlieho hniezda! – zaprosil.

   Husitský kapitán ho chytil za plece.

 - Musíš nám však pomôcť! Otvoríš bránu, keď sa budú všetci so snami pasovať!

 - To nepôjde! – vyhováral im to ich nový spojenec. – Na Turčiansky hrad niet iného prístupu, len po visutom rebríku, ten spustia len tomu, koho poznajú.

 - Teba poznajú, tebe ho spustia, či nie? A v noci ho zase ty nám... Potichu sa vyštveráme a hrad bude náš.

 - Dobre, sľubujem! – zobral chlapec poloprázdny batoh a spokojne vykračoval nahor.

 

   Sľub dodržal, v noci zhodil rebrík, husiti sa nepozorovane dostali dnu a bez boja získali Turčiansky hrad. Ešte v noci vyhnali z hradu turčianskych pánov a ich strážcov. Nie je známe, ako dlho v ňom zostali. Možno dovtedy, kým sa aj medzi nimi nenašla nejaká duša, ktorá zhodila rebrík nepriateľom. Alebo sami odtiahli, keď sa im zunovalo len tak v malých nevykurovaných miestnostiach vysedávať.

   Lebo Turčiansky, teda odvtedy Znievsky hrad – tak ho premenovali na pamiatku husitského kapitána – nebol súci na obývanie, ale iba ako útočište pred nebezpečenstvom.

   Veľa vody od tých čias pretieklo korytom Vríce, veľa iných bojovníkov neskôr dobýjalo hrubé múry hradu. Neušetril ho nikto, ani zub času. Zniev už nie je bývalým Znievom, len kôpkou zrúcanín. A ak už budete hore, nezabudnite odtiaľ zavolať do diaľky čosi pekné na plné hrdlo a potom vychutnávať ozvenu – to nádherné echo: znie... znieéé... ééé... Podaktorí tvrdia, že to podľa nej dostal hrad meno. Nuž, ktovie, čo je pravda. Možno tá sa túla kdesi úplne inde...

Turčianske povesti. Jozef Tatár. Matica slovenská 1999.


 

webygroup

dnes je: 21.10.2019

meniny má: Uršuľa

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

19520705

Úvodná stránka