Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Kláštor pod Znievom

Z horára zeman

   Medzi poddanými uhorského kráľa Bela IV. sa pošuškávalo, že ich kráľ sa v prestrojení skrýval pred Tatármi až kdesi pri poľských hraniciach. Nebola to celkom pravda. On prežíval ťažké chvíle na Turčianskom hrade, neskôr pomenovanom na Znievsky. Už piaty deň odolávali Belovi najvernekší bojovníc i a skromná posádka hradu chánovým bojovníkom. Hoci sa ich šípy krivili na kamenných hradbách, nie a nie spod hradu odtiahnuť. Vidina získania Belovej hlavy im dopĺňala sily. Na šiesty deň zavládol na hrade smútok. Minuli sa zásoby. Pod hradom, naopak, bolo veselo. Tešili sa holohlavci, že hrad vyhladujú. Už si predstavovali, ako šiatre balia a ako uhorského panovníka k Džingischánovi vlečú.
Hlad je zlý kamarát. To si uvedomovali všetci: aj tí pod hradom, ale hlavne tí za hradbami.

   Už to vyzeralo, že sa Belo so svojimi vernými pokúsi presekať cez tatárske šable a kopije, keď na malom nádvorí zakrochkala divá sviňa. Všetci od divu zdvihli pohľady k nebu. Že by spadla zhora? Musia v tom byť dáke čary. Pozerali dlho hore, potom dlho jeden po druhom, napokon po svini. Z neistoty ich vytrhol až hlas horára:

- Už aj vtáci po horách švitoria, že je zle-nedobre s naším panovníkom na hrade. Tak som sa rozhodol darovať vám moju vernú sprievodkyňu po malofatranských lesoch. Nech vás reku zachráni.
- To nič nežiadaš za túto opachu? – čudoval sa kráľ.
- Hory mi ju dali, v horách zostane. Tak je to spravodlivé. A vám pomôže.

Naradostení Belovi bojovníci sa už chceli na sviňu vrhnúť, keď horár skríkol:
- Takto nie! Takto by vás nezachránila, iba by vašu smrť oddialila. A vy chcete ešte žiť, či nemám pravdu?

Pozreli na neho, ani Belo nič nechápal.

- Poradím vám, ako sa dostať z hradu so zdravou kožou. Malo by to vyjsť, ak sa vyznám v ľuďoch aspoň tak ako vo zvieratách.
- Hovor už! – natŕčal Belo uši. Ostatní horára, aspoň sa tak tvárili, za obyčajného blázna mali.
- Málo vás je, hlad na krku, preto je teraz lepšie rozmýšľať hlavou a nie bruchom. Vyhoďte sviňu Tatárom!

   Tí teda vyvalili oči! Ešteže kráľ hneď pochopil horárov fígeľ, ináč ktovie, ako by bol obišiel.

   Keď sa upokojili, zhodili sviňu medzi tatárskych zurvalcov. Tí také prekvapenie nečakali, iba závistlivo dumali: Svine im asi z neba padajú. Toľko ich majú, že aj na nás myslia. Neuveriteľné. Tu nič nevyhráme, tých nevyhladujeme. Baľme šiatre, tu je všetko, všetko proti nám.

   Aj odtiahli, hneď na druhý deň. A Belo odišiel čosi po nich. Ani v Budíne nezabudol na svojich verných ochrancov, nezabudol ani na prefíkaného horára. Urobil z neho šľachtica so zlatým diviakom uprostred erbu.
 

Turčianske povesti. Jozef Tatár. Matica slovenská 1999


 

webygroup

dnes je: 14.10.2019

meniny má: Boris

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

19463551

Úvodná stránka