Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Kláštor pod Znievom

Obesená

  Olejkársky život nebol veru ľahký, naoko výletnícky či zárobkový. Iba máloktorému olejkárovi sa podarilo nahonobiť si aký – taký majetok a dostať sa medzi pánov. Olejkári boli napospol chudobní vandrovníci, ktorých život bol plný smútku za domovom, nuž a medzi ich najväčšie žiale patrilo aj lúčenie sa so svojimi najbližšími. Ťažko bolo uhádnuť, či sa ešte vrátia a ťažko bolo aj tým doma bez mužských rúk a umu.

   Aj rozlúčka mladého slobodného olejkára, ktorý odchádzal za hory a doly prvý raz, bola smutná a bolestná, veď bohvie na ako dlho zanechával svoju milú.

   Jedného jesenného dňa pred dávnymi rokmi odoberal sa z Lazian od svojej verenice mladý olejkár. Vybral sa s otcom prvý raz do sveta. Snúbenci si prisahali vernosť a lásku na večné veky. Potom v ich dušiach zostala už len nádej, že sa znovu uvidia a stanú si raz pred oltár ako navždy svoji.

   Dievčina sa so svojím údelom ťažko vyrovnávala. Deň čo deň chodila na miesto poslednej rozlúčky so svojím milým pod Hôrky. Posedela si osamote v tráve alebo na pni, pospomínala si na svojho milého. V šume stromov a šuchotaní trávy čakala, či nezačuje jeho hlas a ozveny krokov, v závanoch vetra tušila teplé pohladenie jeho rukou. 

   Tak to bolo aj v ten chladivý podvečer neskorej jesene. Na Jankovej i na Znieve sa už pobelieval prvý sneh a na lúke pod nohami sa drobila prvá inovať. Dievčina sa ešte pred príchodom zimy vybrala prejsť sa miestom poslednej rozlúčky konča smrečiny pod južným úbočím Hôrok.

   Úplne sa oddala svojim myšlienkam, keď jej mlčanlivé zadumanie prerušilo ťahavé zavytie z lesnej húštiny Hôrok, o chvíľu ďalšie a ďalšie. Zbadala, že sa tieto desivé zvuky blížia.

   Vlci! – strhla sa dievčina v hrôze. Na útek však nemohla ani pomyslieť. Z jednej strany boli tmavejúce sa Hôrky a v nich dravci, z druhej zasa šírava tmavého poľa so vzdialenými staviskami dediny. Nič iné jej nezostávalo, ako hľadať útočisko na strome. Ešteže bol nablízku na kraji lesa starý buk. Nešťastnica sa v náhlivosti škriabala z konára na konár. Dolu sa už zbiehala vlčia svorka, v hustnúcom šere sa iskrili zlovestné okále.

   Len sa dostať ešte vyššie! – to bola možno posledná myšlienka bezbranného dievčaťa, lebo vtom sa pod ňou zlomil konár, telo kúsok padalo a napokon zostalo visieť s hlavou zaklínenou vo vidlici dvoch mocných vetiev...

   Ráno rodičia išli hľadať stratenú dievčinu a už zďaleka sa im na pozadí lesnej temravy v korune buka medzi červenkavým lístím zabelel biely šat. Na tráve pod stromom v srieni sa tmaveli stopy vlkov.

   Dnes sa na tom mieste, kde stál osudný starý buk a kde sa razom pretrhli túžby za milým, belie stará kaplnka – nielen na pamiatku vernej devy, ale aj na mladého olejkára, ktorý sa z prvej cesty takisto domov už nevrátil.

 
Turčianske chotáre. Ján Junas. Gradus 1996


 

webygroup

dnes je: 14.10.2019

meniny má: Boris

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

19457639

Úvodná stránka